Kto hodil tú prvú osudovú paradajku, ktorá začala revolúciu pod španielskym názvom La Tomatina? To sa už asi nedozvieme. Možno nejaký odporca Frankovho režimu alebo účastník karnevalu, ktorý sa vymkol spod kontroly. Najobľúbenejšia verzia tohto príbehu hovorí, že počas festivalu Los Gigantes (slávnostný sprievod obrovských papierových masiek) sa miestni obyvatelia v snahe pritiahnuť pozornosť rozhodli zinscenovať ruvačku. Náhodou narazili na voz naložený zeleninou, ktorý stál obďaleč, a začali po sebe hádzať zrelé paradajky. Do tejto scény boli zatiahnutí aj nevinní okolostojaci, až to všetko prerástlo do obrovskej mely s paradajkami lietajúcimi všade naokolo. Iniciátori ruvačky museli predavačom paradajok uhradiť spôsobené škody, ale paradajkové potýčky sa tým vôbec neskončili, práve naopak. Celá tá mela dala vznik novej tradícii.

Zo strachu, že im tieto ruvačky prerastú cez hlavu, vydali príslušné úrady v 50-tych rokoch sériu zákazov, ktoré však časom zmiernili a neskôr znova obnovili. Občania, ktorí zákon neuposlúchli, boli v roku 1951 uväznení. Tento počin vyvolal búrlivé protesty, na základe ktorých odsúdencov nakoniec prepustili. Najznámejším prejavom odporu voči zákazom paradajkových bitiek bol simulovaný „paradajkový“ pohreb, ktorý sa v celej paráde aj s rakvou a procesiou odohral v roku 1957. Po tomto roku sa miestne úrady rozhodli s celou situáciou zmieriť. Vydali niekoľko nariadení a výstrednú tradíciu nakoniec prijali.

Hoci hlavnú úlohu zohrávajú paradajky, týždeň osláv má svoje veľké finále. Tým je oslava svätých patrónov mesta Buñol – Panny Márie a Sv. Louisa Bertranda so slávnostnými pouličnými sprievodmi, hudbou a ohňostrojom v jasavom španielskom štýle. A aby ste nabrali silu na nadchádzajúcu bitku, v predvečer udalosti sa servíruje vynikajúca paella. Ide o akúsi prezentáciu tohto kultového jedla Valencie pripravovaného z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja.

V súčasnosti sa tento nespútaný festival riadi určitým poriadkom. Organizátori zašli až tak ďaleko, že pre túto každoročnú udalosť vyšľachtili zvláštnu odrodu nepožívateľných paradajok. Oslavy sa začínajú okolo 10. hodiny ráno, kedy sa účastníci rozbehnú k zamastenému stĺpu a snažia sa uchmatnúť kus šunky pripevnenej na jeho vrchole. Okolostojaci oblievajú ľudí šplhajúcich sa na stĺp vodou z hadice za sprievodného spevu a tanca v uliciach mesta. Len čo zvon na kostolnej veži odbije poludnie, do mesta sa vrútia nákladné autá natlačené paradajkami a všade sa rozlieha čoraz hlasnejšie skandovanie „Pa-ra-daj-ky, pa-ra-daj-ky!“.

Samotná hlavná udalosť sa začína výstrelom z vodného dela. Ten je signálom pre účastníkov, ktorí s plným nasadením začnú paradajky mliaždiť a hádzať ich do ľudí okolo seba. Vrhanie paradajok na dlhú vzdialenosť, paľba z bezprostrednej blízkosti či streľba na strednú vzdialenosť zboku. Je úplne jedno, akú techniku si zvolíte. Kým bude po všetkom, budete vyzerať (a aj sa cítiť) úplne inak. Asi o hodinu neskôr sa už útočníci do nitky premočení paradajkovou šťavou veselo zabávajú v mäkkom mori pouličnej omáčky, v ktorej by ste už len ťažko našli niečo podobné paradajke. Všetko toto bojové šantenie napokon ukončí druhý výstrel z dela.

Kto hodil osudnú paradajku, ktorou začala revolúcia zvaná La Tomatina? Ktohovie. Možno išlo o vzburu proti generálovi Francovi alebo karneval, čo sa vymkol spod kontroly. Najobľúbenejšia verzia znie tak, že počas festivalu v Los Gigantes (prehliadka obrovských bábok z papiera) v roku 1945 zinscenovali miestni potýčku, aby na seba upriamili pozornosť. Čírou náhodou natrafili na vozík so zeleninou a začali sa ohadzovať zrelými paradajkami. Pridali sa aj nevinní okoloidúci a scéna vyvrcholila tým, že všade lietalo ovocie. Provokatéri museli pouličným predavačom za paradajky zaplatiť, ale neodradilo ich to od ďalších paradajkových vojen. Vznikla nová tradícia.

Z obavy pred tým, aby sa situácia nevymkla spod kontroly, verejné orgány v päťdesiatych rokoch schválili, zmiernili a potom obnovili celý rad zákazov. Kto z miestnych sa v roku 1951 vzoprel zákonu, trčal za mrežami, až kým ho kvôli pobúrenej verejnosti neprepustili. Najväčšiu trúfalosť si zástancovia paradajkových vojen v období zákazov dovolili v roku 1957, keď zo žartu usporiadali pohreb paradajok s truhlou a sprievodom. Miestna vláda sa po roku 1957 s tradíciou zmierila, stanovila pravidlá a strelenú udalosť povolila.

Aj keď sú v centre pozornosti paradajky, súboj je iba vyvrcholením týždeň trvajúcich slávností. Oslavujú sa počas nich patróni mesta Buňol, Panna Mária a svätý Luis Bertrán, a za zvukov hudby a ohňostrojov sa konajú sprievody v španielskom štýle. Aby ste nabrali sily na očakávaný súboj, v predvečer bitky si môžete zajesť skvelej paelly. Tradičné jedlo z Valencie sa pripravuje z ryže, plodov mora, šafranu a olivového oleja.

Nespútaný festival má dnes presný poriadok. Organizátori zašli až tak ďaleko, že špeciálne na túto príležitosť vypestovali zvláštnu odrodu nechutných paradajok. Slávnosti sa začínajú okolo desiatej ráno, keď účastníci súťažia v tom, kto sa prvý vyštverá na klzkú tyč a schmatne z vrchu šunku. Diváci v uliciach spievajú, tancujú a ostrekujú súťažiacich hadicami. Keď kostolné zvony odbijú pravé poludnie, do mesta dorazia nákladné autá plné paradajok a odvšadiaľ sa ozýva pokrik: „To-ma-te, to-ma-te!“

Hlavný bod programu začína výstrelom z vodného dela. Ľudia vtedy dostávajú zelenú, aby rozmliaždili paradajky a hádzali ich hlava-nehlava do ostatných účastníkov. Vrhači na dlhé vzdialenosti, atentátnici na dosah ruky, strely jednou rukou sponad hlavy na strednú vzdialenosť. Nech už máte akúkoľvek techniku, keď sa súboj skončí, budete vyzerať (a cítiť sa) celkom ináč ako na začiatku. Po necelej hodine sa útočníci, celí od paradajok, bláznia v mori mäkulinkej pouličnej omáčky salsa, ktorá už paradajky ničím nepripomína. Koniec súboja sa dáva na známosť druhým výstrelom z dela.

Kto hodil osudnú prvú paradajku, čo spustila revolúciu vo forme La Tomatiny? Vlastne to nikto nevie. Možno to bola rebélia voči Francovi alebo oslava, ktorá sa vymkla spod kontroly. Podľa najznámejšej verzie príbehu chceli počas slávnosti Los Gigantes (prehliadka obrovských papierových sôch) v roku 1945 miestni obyvatelia vyvolať potýčku a pritiahnuť na seba pozornosť. Stáli pri vozíku so zeleninou a začali sa obhadzovať zrelými paradajkami. Zasiahli aj nič netušiacich divákov a postupne sa strhla masová bitka, v ktorej lietalo ovocie. Výtžníci museli zaplatiť škody predajcom, no nezabránilo to opakovaniu bitiek s rajčinami – a zrodu novej tradície.

V 50. rokoch 20. storočia úrady v obave z neovládateľnej eskalácie zaviedli, zmiernili a následne opäť obnovili niekoľko zákazov. V roku 1951 uväznili miestnych obyvateľov, ktorí nariadenia porušili, kým ich na základe protestov verejnosti neprepustili. K najtrúfalejšiemu činu počas zákazu hádzania paradajok došlo v roku 1957, keď zástancovia oslavy zorganizovali falošný pohreb rajčín aj s rakvou a procesiou. Po tomto roku sa miestne zastupiteľstvo rozhodlo zmieriť s osudom, stanovilo niekoľko pravidiel a pochabú tradíciu prijalo.

Hoci v strede diania sú paradajky, týždeň osláv vedie k záverečnému vyvrcholeniu. Je ním oslava patrónov obce Buñol: Panny Márie a sv. Ľudovíta Bertranda s pouličnými procesiami, hudbou a ohňostrojom vo veselom španielskom štýle. Na posilnenie pred nastávajúcim bojom sa v jeho predvečer podáva obrovská paella ako ukážka typického valencijského jedla z ryže, darov mora, šafranu a olivového oleja.

V súčasnosti už nespútaná oslava nesie niekoľko znakov poriadku. Organizátori len kvôli každoročnému podujatiu dokonca vypestovali zvláštnu odrodu nepožívateľných paradajok. Oslavy sa začínajú okolo 10:00 dopoludnia, keď sa účastníci rozbehnú s cieľom uchmatnúť šunku zavesenú na konci namastenej tyče. Diváci za spevu a tanca v uliciach polievajú šplhajúcich vodou. Po odbití poludnia kostolným zvonom sa do mestečka vrútia kamióny naložené paradajkami a pokrik „To-ma-te, to-ma-te!“ prejde do crescenda.

Výstrelom z vodného dela sa začne hlavné podujatie. Je to signál na pučenie a hádzanie paradajok a všemožné útočenie na ostatných účastníkov. Vrhanie paradajok do diaľky, priamočiare strely, hody cez hlavu do strednej vzdialenosti. Bez ohľadu na techniku budete na konci vyzerať (a cítiť sa) celkom inak. Takmer o hodinu neskôr sa môžu rajčinami nasiaknutí obhadzovači hrať v mori mäkkej pouličnej omáčky, kde sa sotva nájde niečo, čo sa ešte podobá na paradajku. Druhý výstrel z dela značí koniec boja.

Kto hodil tú osudnú prvú paradajku, ktorá odštartovala La Tomatina revolúciu? V skutočnosti to nevie nik. Možno to bola rebélia voči Francovi, alebo karneval, ktorý sa vymkol z rúk. Podľa najobľúbenejšej verzie príbehu chceli miestni ľudia počas festivalu Los Gigantes v roku 1945 zinscenovať výtržnosti, aby upútali pozornosť. Zhromaždili sa okolo vozíka so zeleninou a začali vrhať zrelé paradajky. Postupne sa zapojili aj naivní diváci, až napokon scéna vyústila do mohutnej šarvátky s poletujúcimi plodmi. Podnecovatelia museli predajcov rajčín odškodniť, ale to nezabránilo opakovaným rajčinovým bitkám - a ani zrodu novej tradície.

V päťdesiatych rokoch úrady v obavách z eskalácie nepokojov najprv udelili, potom zrušili a napokon znovu obnovili sériu trestov. Miestni ľudia, ktorí porušili zákon, boli v roku 1951 zatváraní až dovtedy, kým verejnosť nezačala volať po ich prepustení. Najslávnejším protestom voči rajčinovým trestom sa stala trúfalá udalosť z roku 1957, keď protestujúci usporiadali posmešný kompletný pohreb paradajky aj s rakvou a trúchliacim sprievodom. Po roku 1957 sa miestna vláda rozhodla vyrovnať s osudom, stanovila niekoľko nariadení a bláznivú tradíciu prijala za svoju.

Hoci v centre pozornosti stoja rajčiny, týždeň zábavy smeruje k záverečnému vyvrcholeniu. Je ním oslava Panny Márie a sv. Ľudovíta Bertranda, svätých patrónov Buñolu, sprevádzaná pouličnými sprievodmi, hudbou a ohňostrojmi v štýle španielskej veselice. Aby ste sa pred blížiacim sa bojom dostatočne posilnili, v predvečer bitky sa v demonštrácii kultového jedla Valencie podáva impozantná paela, pozostávajúca z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja.

Dnes už má tento nespútaný festival niečo ako vlastný poriadok. Organizátori to dokonca dotiahli až k špeciálnym odrodám nechutných paradajok, ktoré boli vyšľachtené výhradne pre túto každoročnú udalosť. Slávnosť vypukne vždy okolo desiatej hodiny ráno, keď účastníci pretekajú, kto prvý uchmatne kus šunky upevnenej na vrchole namastenej žrde. Diváci striekajú na súťažiacich vodu z hadíc a popri tom spievajú a tancujú v uliciach. Keď kostolné zvony odbijú polnoc, do mesta vojdú nákladné autá kopcom naložené rajčinami, zatiaľ čo skandované "To-ma-te, to-ma-te!" dosahuje vrchol.

A potom sa výstrelom z vodného dela začína hlavná udalosť. Výstrel je povelom na zahájenie pučenia a hádzania paradajok v totálnom útoku proti spoluúčastníkom. Metači rajčín na dlhé vzdialenosti, vrahovia predurčení na boj z blízka, hádzači lobov na strednú vzdialenosť. Nech už zvolíte akúkoľvek techniku, kým sa to všetko skončí, vyzeráte (a cítite sa) úplne inak. Asi o hodinu neskôr dovolia bombardérom presiaknutým paradajkami hrať sa v mori kašovitej pouličnej omáčky, v ktorej už sotva nájdete niečo, čo by pripomínalo paradajku. Koniec bojov signalizuje druhý výstrel z kanóna.

Kto hodil prvú osudnú paradajku, ktorá spustila revolúciu La Tomatina? Nikto nevie, ako to bolo naozaj. Možno išlo o vzburu proti generálovi Francovi alebo o karneval, ktorý sa vymkol spod kontroly. Najobľúbenejšia verzia tohto príbehu hovorí, že počas festivalu Los Gigantes (pochod s obrovskými papierovými marionetami) v roku 1945 sa miestni obyvatelia snažili vyvolať potýčku a spôsobiť rozruch. Neďaleko nich stál vozík naložený zeleninou, tak začali hádzať dozreté paradajky. Odniesli si to aj nevinní prizerajúci sa a táto scéna napokon prerástla do hromadnej obhadzovačky paradajkami. Iniciátori síce museli preplatiť škodu majiteľom, to však nezabránilo ďalším paradajkovým vojnám – a nová tradícia bola na svete.

Úrady z obáv o nekontrolovaný nárast v 50. rokoch nariadili, zrušili a znova zaviedli sériu zákazov. V roku 1951 miestnych obyvateľov, ktorí sa postavili proti zákonu, uväznili. Prepustili ich až po verejných protestoch. K najväčšej trúfalosti voči paradajkovým zákazom došlo v roku 1957, keď prívrženci zorganizovali posmešný paradajkový pohreb s truhlou a sprievodom. Po roku 1957 sa miestna vláda rozhodla, že sa vyrovná s nepríjemnosťami, stanovila niekoľko pravidiel a odobrila túto výstrednú tradíciu.

Aj keď sa všetko točí okolo paradajok, týždeň osláv sa končí veľkým finále. Je to oslava svätých patrónov mesta Buñol, Panny Márie a Sv. Louisa Bertranda, s pouličnými sprievodmi, hudbou a ohňostrojmi v radostnom španielskom štýle. Silu potrebnú na blížiaci sa boj vám dodá vynikajúca paella podávaná v predvečer bitky, ktorá je povestným valencijským pokrmom z ryže, plodov mora, šafranu a olivového oleja.

V súčasnosti sa tento nespútaný festival riadi určitými pravidlami. Organizátori zašli až tak ďaleko, že sa začala pestovať špeciálna odroda nejedlých paradajok určená len na toto každoročné podujatie. Oslavy sa začínajú okolo desiatej ráno, keď sa účastníci pretekajú v tom, kto skôr získa šunku pripevnenú na vrchole namazaného stĺpa. Prizerajúci sa striekajú na súťažiacich vodu a popritom spievajú a tancujú v uliciach. Keď kostolný zvon odbije poludnie, za silnejúceho skandovania „To-ma-te, to-ma-te!“ do mesta prídu nákladné autá plné paradajok.

Keď vodné delo začne chrliť vodu, začína sa to hlavné. Pučenie a útočné hádzanie paradajok zo všetkých síl proti ďalším účastníkom dostáva zelenú. Dlhé oblúkové hody, útoky z bezprostrednej blízkosti a stredne dlhé hody zboku. Keď je po všetkom, bez ohľadu na techniku hádzania budete vyzerať (aj sa cítiť) úplne inak. Asi o hodinu neskôr sa bojovníci celí od paradajok môžu pohrať v mori blatistej pouličnej omáčky, v ktorej takmer nič nepripomína paradajky. Koniec bitky oznamuje druhý výstrel z dela.

Kto prvý hodil tú osudnú paradajku, ktorá odštartovala revolúciu s názvom La Tomatina? Faktom je, že to nikto nevie. Možno to bola vzbura proti generálovi Francovi alebo iba veselica, ktorá sa vymkla spod kontroly. Najpopulárnejšia verzia znie, že počas festivalu Los Gigantes v roku 1945 (festival sprievodu obrovských lepenkových figurín) sa domáci chystali zorganizovať veľkú bitku na pritiahnutie pozornosti. Do rany im padol fúrik so zeleninou a začali z neho hádzať zrelé paradajky. Náhodní pozorovatelia sa do tejto prestrelky zapojili, čo vyvrcholilo v obrovskú melu plnú lietajúceho ovocia. Tí, čo to odštartovali, museli paradajkárom škodu nahradiť, to však ani náhodou neznamenalo koniec paradajkových prestreliek – naopak, znamenalo to začiatok novej tradície.

Úrady si boli vedomé, že situácia sa môže jednoducho pretaviť do nekontrolovateľnej podoby, a tak sa v 50-tych rokoch minulého storočia najprv snažili uzniesť, potom zmierniť a nakoniec znovu zaviesť sériu zákazov. V roku 1951 boli miestni odporcovia týchto pravidiel uväznení, až pokým nespokojná verejnosť nezačala žiadať ich prepustenie. Najväčšie porušenie zákazov, ktoré boli uvalené na paradajkové radovánky, nastalo v roku 1957, kedy priaznivci tejto tradície zorganizovali fingovaný paradajkový pohreb so všetkými náležitosťami, kde nechýbala truhla či pohrebný sprievod. Po roku 1957 sa miestne úrady rozhodli naďalej nevzpínať sa tejto za vlasy pritiahnutej tradícii, ustanovili niekoľko pravidiel a nevšedná tradícia bola oficiálne odobrená.

I keď paradajky hrajú prím, týždňu plnému osláv predchádza veľké finále. Sú to oslavy svätých patrónov dediny Buñol - Panny Márie a sv. Bertranda - a nie je tu ani núdza o pouličné sprievody, hudbu a ohňostroje v typickom španielskom štýle plnom zábavy. Večer pred nastávajúcim bojom sa podáva paella, tradičný regionálny pokrm (v tomto prípade epického objemu) a zároveň ikonická pochúťka z Valencie, ktorá sa pripravuje z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja.

Dnes má tento chaotický festival aj aký-taký formát. Organizátori zašli až tak ďaleko, že dopestovali odrodu nie príliš chutných paradajok špeciálne pre túto udalosť. Oslavy sa začínajú okolo 10 hod. ráno, keď sa súťažiaci pokúsia zvesiť šunku visiacu na konci mastnej tyče. V rámci bežných radovánok plných spevu a tanca sa diváci popritom snažia lezcov zraziť dole prúdom vody z hadice. Keď kostolné hodiny odbijú poludnie, do mesta začnú vchádzať nákladiaky plné rajčín za zborového crescenda „To-ma-te, to-ma-te“!

Výstrel z vodného dela ohlási začiatok hlavnej udalosti. To znamená, že všetci majú zelenú pustiť sa do madžgania a hádzania paradajok a nešetriť ďalších účastníkov. Nájdete tu strelcov rôzneho kalibru - či už sú to paradajkový diaľkari, chladnokrvní zabijaci vynikajúci v paľbe zblízka či vrhači na strednú vzdialenosť. Akákoľvek je vaša technika hodu, na konci tejto parády budete úplne inak vyzerať (či sa cítiť). Necelú hodinu po štarte sa uparadajkovaní bombardéri budú máčať v mori rozmadžganej pouličnej paradajkovej omáčky, kde ťažko nájdete paradajku, ktorá by prežila v svojej plnej podobe. Druhý výstrel z dela ohlási koniec tejto šarvátky.

Kto len hodil tú prvú povestnú rajčinu, ktorá začala revolúciu La Tomatina? Faktom je, že to nevie už nik. Možno to bola rebélia proti Frankovi či iba karneval, ktorý sa vymkol z rúk. Najpopulárnejšia verzia príbehu znie, že počas festivalu Los Gigantes (pochod obrovských kašírovaných bábok) v roku 1945 sa miestni obyvatelia snažili upútať pozornosť tým, že zinscenovali potýčku. Natrafili na neďaleký vozík so zeleninou a začali vrhať zrelé rajčiny. Pridali sa aj nezúčastnení diváci a postupne sa scéna zvrtla na obrovskú melu letiacich plodov. Tí, ktorí ju podnietili, museli síce predavačov rajčín odškodniť, ale to nezabránilo tomu, aby sa rajčinové bitky opakovali a vznikla nová tradícia.

V 50. rokoch v strachu o nedisciplinovanú eskaláciu úrady schválili, zmiernili a opäť obnovili sériu zákazov. V roku 1951 dokonca miestnych nerešpektujúcich tento zákon zavreli, avšak na protesty verejnosti ich museli prepustiť. Najznámejšia opovážlivosť voči rajčinovým zákazom sa udiala v roku 1957, keď zástancovia zorganizovali predstieraný pohreb rajčín so všetkým, čo k tomu patrí — rakvou a procesiou. Po roku 1957 sa miestne úrady rozhodli so situáciou zmieriť, schválili nejaké pravidlá a túto šibnutú tradíciu prijali.

Aj keď rajčiny stále stoja na piedestáli, finálnemu boju predchádza týždeň osláv. Patrónov mesta Buñol – Pannu Máriu a svätého Louisa Bertranda – oslavujú pouličné pochody, hudba a ohňostroje v radostnom španielskom štýle. Účastníci nastávajúcej bitky majú možnosť nazbierať sily v predvečer boja, kedy sa podáva impozantná paella ako ukážka typického valencijského jedla z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja.

No aj v takomto nespútanom festivale sa v súčasnosti dodržuje istý poriadok. Organizátori zašli až tak ďaleko, že vyšľachtili špeciálnu odrodu na chuť nepríjemných rajčín, určených len na toto podujatie. Slávnosti sa začínajú okolo 10. doobeda, kedy musia pretekajúci účastníci uchmatnúť šunku, upevnenú na vrchole mastného stĺpu. Diváci polievajú lezcov vodou, a popritom spievajú a tancujú na uliciach. Keď kostolný zvon odbije poludnie, do mesta sa nahrnú nákladiaky s horami rajčín za stupňujúceho sa skandovania: „To-ma-te, to-ma-te!”

Hlavná akcia sa začína až po salve z vodného dela, ktorá dáva zelenú pre mliaždenie a hádzanie rajčín v rozhodujúcej bitke proti spoluúčastníkom. Rajčinové loby na veľkú vzdialenosť, atentáty zblízka či streľba ponad hlavu na strednú vzdialenosť. Nech používate akúkoľvek techniku, vedzte, že do konca akcie budete vyzerať (a aj sa cítiť) úplne inak. Asi po necelej hodine sa môžu rajčinami nasiaknutí bombardéri hrať v mori rozmačkanej pouličnej salsy, kde by ste niečo podobné rajčine hľadali iba ťažko. Bitka sa končí druhým výstrelom z dela.

Kto hodil prvú osudnú paradajku, ktorá odštartovala paradajkovú revolúciu La Tomatina? Realita je taká, že to nikto nevie. Možno to bola protifrancúzska revolúcia alebo karneval, ktorý sa vymkol z rúk. Podľa najznámejšej verzie príbehu niekoľkí miestni obyvatelia vyvolali bitku, aby vzbudili pozornosť počas slávnosti Los Gigantes v roku 1945 (sprievodu obrovských papierových masiek). Nachádzali sa pri neďalekom vozíku so zeleninou a začali sa ohadzovať zrelými paradajkami. Nevinní diváci sa nechali vtiahnuť do potýčky, ktorá vyvrcholila davovou bitkou s lietajúcimi plodmi. Iniciátori zaplatili predajcom paradajok, ale to nezabránilo opakovaniu ďalších paradajkových bitiek - a zrodeniu novej tradície.

Zo strachu z nekontrolovateľného stupňovania ju úrady v roku 1950 zakázali, povolili a neskôr zase zaviedli sériu zákazov. V roku 1951 boli miestni obyvatelia, ktorí odmietli zákon, uväznení, a až na nátlak verejnosti ich prepustili. Najslávnejší útok proti paradajkovým zákazom sa udial v roku 1957, keď zástancovia paradajkových bitiek zinscenovali frašku pochovávania obrovskej paradajky s rakvou a s pohrebným sprievodom. Po roku 1957 sa miestna vláda rozhodla s tým "popasovať" a prijala niekoľko miestnych pravidiel, ktoré zahŕňali aj túto bláznivú tradíciu.

V centre pozornosti sú paradajky a týždňová slávnosť speje ku konečnému zúčtovaniu. Je to oslava bunolských svätých patrónov, Panny Márie a Svätého Louisa Bertranda, so sprievodmi v uliciach, hudbou a ohňostrojmi vo veselom španielskom štýle. Na posilnenie sa pred blížiacou bitkou sa v predvečer boja podáva impozantná paella, považovaná za kultové jedlo Valencie - z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja.

Dnes má nespútaná slávnosť určité obmedzenia. Organizátori zašli až tak ďaleko, že vypestovali špeciálnu odrodu nejedlých paradajok práve na túto udalosť. Slávnostný "výkop" je okolo desiatej predpoludním, keď účastníci bežia, aby si uchmatli šunku, pripevnenú na vrchole mazľavého stĺpa. Diváci striekajú šplhajúcich sa vodou z hadíc, spievajú a tancujú na uliciach. Keď kostolný zvon odbije poludnie, nákladné autá naplnené paradajkami vojdú do mesta, zatiaľ čo skandované volania "to-ma-te, to-ma-te" dosiahnu vrchol.

Potom, streľbou z dela, sa začne hlavná udalosť. Roztlačenie a odhodenie paradajky pri každom útoku proti spoluúčastníkom dostáva zelenú. Paradajky hádzané lobom do diaľky, vražedné strely z bezprostrednej blízkosti, aj tie jednou rukou na strednú vzdialenosť. Nech je už vaša technika akákoľvek, keď je po všetkom, budete vyzerať (a cítiť sa) celkom inak. Približne po hodine sa prestanú ostreľovači premočení od paradajkovej šťavy hrať v mori roztečenej paradajkovej omáčky, keďže už nenájdu takmer nič, čo by sa podobalo na paradajku. Druhý výstrel z dela oznámi koniec boja.

Kto hodil tú prvú osudnú pradajku, ktorá začala tú bitku prezývanú La Tomatina? Skutočnosťou je, že to nikto nevie. Možno to bola vzbura proti generálovi Francovi, alebo karneval, ktorý sa vymkol organizátorom z rúk. Podľa najpopulárnejšej verzie príbehu sa na festivale Los Gigantes v roku 1945 (prehliadky obrích bábok z papierovej hmoty), miestni obyvatelia snažili zrežírovať bitku, aby upútali nejakú pozornosť. Stalo sa to vedľa káry so zeleninou a oni začali hádzať po sebe zrelé paradajky. Nevinní diváci sa tiež zapojili než scéna eskalovala do masívnej trmy-vrmy lietajúceho ovocia. Iniciátori musel zaplatiť dodávateľom paradajok, ale to nezastavilo opakovanie ďalších paradajkových bitiek (guľovačiek) – a zrodenie novej tradície.

Obávajúc sa nezvládnuteľných eskalácií úrady nariadili, zrušili, a potom znovu zaviedli sériu zákazov v päťdesiatich rokoch minulého storočia. V roku 1951, miestni obyvatelia, ktorí neuposlúchli zákon, boli uväznení dovtedy, kým nesúhlas verejnosti (ne)vymohol ich prepustenie. Najslávnejšia bezočivosť proti paradajkovému zákazu sa stala v roku 1957, kedy jeho odporcovia usporiadali celý falošný paradajkový pohreb s rakvou a procesiou. Po roku 1957 sa miestna vláda rozhodla cúvnuť pred bitkou s osudom, a určiť na mieste niekoľko pravidiel, a tak prijať túto nezvyčajnú tradíciu.

Hoci paradajky prevzali centrálnu scénu, týždeň slávností smeroval až ku konečnému rozhodujúcemu boju. Je to oslava Buñolských svätých patrónov Panny Márie a sv. Louisa Bertranda, s pouličnými sprievodmi, hudbou a ohňostrojmi vo veselom španielskom štýle. Ak chcete zväčšiť svoju silu na hroziacu ruvačku, v predvečer bitky sa podáva impozantná paella, predvedie sa kultová valencijská miska z ryže, morských plodov, šafránu a olivového oleja.

Dnes má tento nespútaný festival určitú mieru pravidiel. Organizátori zašli tak ďaleko, že sa pestuje špeciálny druh nechutných paradajok len pre túto každoročnú udalosť. Slávnosti sa odštartujú okolo 10 hodiny, kedy účastníci závodia v získaní šunky pripevnenej na vrchole zamastenej tyče. Diváci striekajú na obrancov s vodou popri speve a tanci v uliciach. Keď zvon udrie poludnie, nákladné autá naplnené s paradajkami sa valia do mesta, zatiaľ čo skandovanie "To-ma-te, to-ma-te!" dosahuje maximálnu silu.

Potom začne hlavná udalosť streľbou vodného dela. To je zelená pre drvenie a hádzanie paradajok v mohutných útokoch proti spoluúčastníkom. Diaľkoví prehadzovači, atentátnici z tesnej a zo strednej blízkosti či vzdialenosti sa angažujú do hádzania paradajok. Akákoľvek je vaša technika, v čase, keď už je po všetkom, budete vyzerať (a cítiť sa) úplne inak. Takmer o hodinu neskôr, sa nechávajú v uliciach v rytme salsy paradajkami presiaknutí útočníci vystrájať v hromade rozmliaždených pozostatkov málo pripomínajúcich paradajky. Druhý výstrel dela signalizuje koniec bitky.

Kto hodil tú prvú osudnú rajčinu, ktorá spustila revolúciu La Tomatina? Pravdou je, že nikto nevie. Možno to bolo povstanie proti Francovi, alebo karneval, ktorý sa vymkol spod kontroly. Podľa najpopulárnejšej verzie tejto udalosti, v roku 1945, počas festivalu Los Gigantes (sprievodu obrovských bábok, modelovaných z papierovej kaše), sa miestni obyvatelia snažili zinscenovať šarvátku, aby získali pozornosť. Natrafili pritom na vozík so zeleninou a začali rozhadzovať zrelé rajčiny. Šarvátka sa preniesla aj na nevinných divákov, až celý výjav prerástol do obrovskej mely lietajúcich rajčín. Podnecovatelia museli predajcov rajčín odškodniť, ale to nezabránilo zopakovaniu ďalších rajčinových bitiek — a vzniku novej tradície.

V strachu pred eskaláciou neposlušnosti, úrady v päťdesiatych rokoch uzákonili, zmiernili a následne znovu obnovili sériu zákazov. V roku 1951, miestni obyvatelia vzdorujúci zákonu, boli uväznení, až kým protesty verejnosti nevyžiadali ich prepustenie. Najznámejšia provokácia proti rajčinovým zákazom sa udiala v roku 1957, keď zástancovia protestu usporiadali predstieraný pohreb rajčiny, spolu s rakvou a smútočným sprievodom. Po roku 1957 sa miestne úrady rozhodli ísť s prúdom, schválili niekoľko pravidiel a prijali túto bláznivú tradíciu.

Hoci hlavnú úlohu zohrávajú rajčiny, týždeň trvajúce slávnosti sú zakončené finálnou bitkou. Je to oslava patrónov mesta Buñol, Panny Márie a Sv. Ľudovíta Bertranda, s pouličnými sprievodmi, hudbou a ohňostrojom v španielskom duchu, plnom radosti. Aby ste sa posilnili na blížiaci sa boj, v podvečer bitky sa podáva obrovská paella, ako ukážka tohto ikonického valencijského pokrmu z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja.

V súčasnosti má tento nespútaný festival určitú mieru usporiadania. Organizátori zašli až tak ďaleko, že len pre túto každoročnú udalosť vypestovali špeciálnu odrodu rajčín bez chuti. Oslavy začínajú okolo 10. hodiny ráno, keď sa súťažiaci pretekajú s cieľom chytiť šunku, pripevnenú navrchu mastnej tyče. Diváci ostrekujú šplhajúcich vodou z hadíc, za spevu a tancovania v uliciach. Keď zvony kostola odbijú poludnie, do mesta prichádzajú kamióny plné rajčín, za stupňujúceho sa skandovania: „To-ma-te, to-ma-te!‟

Potom, výstrelom z vodného dela, začína hlavná disciplína. To je zelená mliaždeniu rajčín a bombardovaniu sa nimi, v celoplošných útokoch proti ostatným účastníkom boja. Rajčinoví ostreľovači z diaľky, atentátnici útočiaci z bezprostrednej vzdialenosti a strely ponad hlavu, so strednou dráhou doletu. Bez ohľadu na to, akú máte techniku, kým sa to celé skončí, budete vyzerať (a cítiť sa) celkom inak. Takmer o hodinu neskôr, hádzači premočení v rajčinách, sa budú hrať už v len pomliaždenej zmesi pouličnej salsy a nezostane takmer nič, čo by pripomínalo rajčinu. Druhý výstrel z vodného dela signalizuje koniec boja.

Kto prvý hodil osudovú paradajku, ktorou začala revolúcia La Tomatina? Skutočnosť je taká, že to nikto nevie. Možno to bolo počas protifrankovského povstania, alebo v čase karnevalu, ktorý sa vymkol z rúk. Podľa najpopulárnejšej verzie príbehu to bolo v priebehu roku 1945 počas festivalu Los Gigantes (prehliadka obrích bábok vyrobených z papierovej hmoty), keď sa miestni obyvatelia snažili zinscenovať bitku, aby upútali trochu viac pozornosti. Stáli pri vozíku so zeleninou a tak začali hádzať zrelé paradajky. Takto sa aj nezúčastnení diváci zapojili do scény, ktorá vyvrcholila do masívnej bitky s lietajúcimi plodmi. Iniciátori museli dodávateľovi zaplatiť paradajky, ale to nezabránilo opakovaniu ďalších paradajkových bojov—a zrodeniu novej tradície. Nastala strašná, neovládateľná eskalácia, úrady najprv nariadili uvoľnenie, ale potom v roku 1950 nastala séria zákazov. V roku 1951, miestni obyvatelia, ktorí sa vzpierali týmto zákazom boli uväznení, nastala búrka nevôle a ľud volal po ich prepustení. Najslávnejšia trúfalosť, týkajúca sa úradného zákazu paradajok, nastala v roku 1957, keď zástancovia uskutočnili posmešný paradajkový pohreb, kompletne s rakvou a procesiou. Po roku 1957 sa miestna vláda rozhodla prestať s týmito údermi pod pás a nastavila na mieste niekoľko pravidiel a týmto nezvyčajnú tradíciu prijala. Hoci sa paradajky dostali do centra pozornosti, týždeň zábavných slávností viedol až ku konečnému rozhodujúcemu boju. Je to oslava patrónov malého mestečka Buñol, Panny Márie a sv. Louisa Bertranda, spolu s pouličnými sprievodmi, hudbou a ohňostrojom v radostnom španielskom štýle. Ak chcete povzbudiť svoju silu pri hroziacej ruvačke, v predvečer bitky sa podáva impozantná španielska špecialita - paella; predstaví sa vám kultová miska ryže z Valencie, ktorá obsahuje morské plody, šafran a olivový olej. Dnes má tento nespútaný festival určitú mieru poriadku. Organizátori šli tak ďaleko, že vypestovali špeciálne nestráviteľné paradajky len pre túto každoročnú udalosť. Slávnosti odštartujú okolo 10 hodiny dopoludnia, kedy účastníci naháňačky popadnú šunku upevnenú na vrchole namastenej tyče. Diváci striekajú v uliciach hadicou s vodou na ruvajúcich sa účastníkov pri speve a tanci. Keď zvon odbije poludnie, nákladné autá nabalené paradajkami sa vovalia do mesta za skandovania pokriku: "Pa-ra-daj-ky, Pa-ra-daj-ky!" až po vyvrcholenie do crescenda. Potom sa výstrelom z vodného dela začína hlavná udalosť. To je zelená pre drvenie a odpálenie paradajok, začatie útokov proti všetkým účastníkom. Paradajkoví útočníci na veľkú vzdialenosť, atentátnici z bezprostrednej blízkosti a strely ponad hlavu. Akákoľvek už bude vaša technika, v čase, keď už bude po všetkom, budete vyzerať (a cítiť sa) úplne inak. Asi tak o hodinu neskôr, paradajkami zmočení bomboví útočníci sú ponechaní svojej hre na ulici zaplavenej rozmačkanou salsou, len slabo pripomínajúcou paradajky. Druhý výstrel dela oznamuje koniec bitky

Kto obsadenie, že prvé osudové paradajka, ktorý začal revolúciu La Tomatina? Skutočnosťou je, nikto nevie. Možno to bolo anti-Franco povstania, alebo karneval, ktorý sa vymkol z rúk. Podľa najpopulárnejšia verziu príbehu, v roku 1945 festivalu Los Gigantes (obrie papier hmota bábkové prehliadky), miestni obyvatelia sa snažia predstaviť bitku, aby sa trochu pozornosti. Oni sa to stalo na rastlinnom košíka okolia a začal hodiť zrelá paradajky. Innocent diváci zapojili do scény eskalovalo do masívnej bitke lietania ovocie. Iniciátori musel splatiť paradajok dodávateľa, ale to nezastavilo opakovanie viac paradajok bojov-a zrodenie novej tradície.

Strašný neovládateľný eskalácie, úrady nariadil, uvoľnene, a potom znovu na rad zákazov v roku 1950. V roku 1951, miestni obyvatelia, ktorí sa vzpieral zákon bol uväznený do verejnej dražbe volal po ich prepustení. Najslávnejšie drzosť sa zákazy paradajok sa stalo v roku 1957, kedy zástancovia konala falošný paradajka pohreb kompletný s rakvou a procesie. Po roku 1957, miestna vláda rozhodla s týmito ranami, nastaviť niekoľko pravidiel, na mieste, a prijali nezvyčajný tradíciu.

Hoci paradajky sa do centra pozornosti, týždeň slávností viesť až ku konečnému zúčtovaniu. Je to oslava Buñol je patrónov, Panny Márie a sv Louis Bertrand, s pouličnými sprievody, hudba a ohňostroj v radostnej španielskej módy. Ak chcete vybudovať svoju silu na hroziace ruvačke, epos paella sa podáva v predvečer bitky, predstaví kultový Valencia misku ryže, morské plody, šafran a olivový olej.

Dnes je táto nespútaná festival má určitú mieru poriadku. Organizátori šli tak ďaleko, ako pestovať špeciálny rad nechutné paradajok len pre každoročné udalosť. Slávnosti odštartuje okolo 10 hodín, kedy účastníci závodu chytiť šunku pevne na vrchole mastnú tyč. Diváci hadica na Scrambler s vodou pri speve a tanci v uliciach. Keď zvon udrie poludnie, nákladné autá zabalené s paradajkami vrátiť do mesta, zatiaľ čo odrieka "To-ma-te, na-ma-te!" dosiahnutie crescendo.

Potom sa k streľbe a vodným delom, začína hlavná udalosť. To je zelenú pre drvenie a začatie paradajky vo všetkých-out útoky proti kolegami účastníkov. Dlhá vzdialenosť paradajok lobbers bod-prázdne vrahovia, a stredný rozsah hák výstrely. Či už sú vaše technika, v čase, keď už je po všetkom, budete vyzerať (a cítiť) úplne odlišná. Takmer o hodinu neskôr, paradajka namočené bombardéry sú ponechané hrať v mori roztlačený ulice salsy s malým vľavo pripomínajúce paradajka, ktoré sa nachádzajú. Druhý výstrel dela signalizuje koniec bitky.