Who cast that first fateful tomato that started the La Tomatina revolution? The reality is no one knows. Maybe it was an anti-Franco rebellion, or a carnival that got out of hand. According to the most popular version of the story, during the 1945 festival of Los Gigantes (a giant paper mâché puppet parade), locals were looking to stage a brawl to get some attention. They happened upon a vegetable cart nearby and started hurling ripe tomatoes. Innocent onlookers got involved until the scene escalated into a massive melee of flying fruit. The instigators had to repay the tomato vendors, but that didn't stop the recurrence of more tomato fights—and the birth of a new tradition.
Fearful of an unruly escalation, authorities enacted, relaxed, and then reinstated a series of bans in the 1950s. In 1951, locals who defied the law were imprisoned until public outcry called for their release. The most famous effrontery to the tomato bans happened in 1957 when proponents held a mock tomato funeral complete with a coffin and procession. After 1957, the local government decided to roll with the punches, set a few rules in place, and embraced the wacky tradition.
Though the tomatoes take center stage, a week of festivities lead up to the final showdown. It's a celebration of Buñol's patron saints, the Virgin Mary and St. Louis Bertrand, with street parades, music, and fireworks in joyous Spanish fashion. To build up your strength for the impending brawl, an epic paella is served on the eve of the battle, showcasing an iconic Valencian dish of rice, seafood, saffron, and olive oil.
Today, this unfettered festival has some measure of order. Organizers have gone so far as to cultivate a special variety of unpalatable tomatoes just for the annual event. Festivities kick off around 10 a.m. when participants race to grab a ham fixed atop a greasy pole. Onlookers hose the scramblers with water while singing and dancing in the streets. When the church bell strikes noon, trucks packed with tomatoes roll into town, while chants of "To-ma-te, to-ma-te!" reach a crescendo.
Then, with the firing of a water cannon, the main event begins. That's the green light for crushing and launching tomatoes in all-out attacks against fellow participants. Long distance tomato lobbers, point-blank assassins, and medium range hook shots. Whatever your technique, by the time it's over, you will look (and feel) quite different. Nearly an hour later, tomato-soaked bombers are left to play in a sea of squishy street salsa with little left resembling a tomato to be found. A second cannon shot signals the end of the battle. | Kto hodil tú osudnú prvú paradajku, ktorá odštartovala La Tomatina revolúciu? V skutočnosti to nevie nik. Možno to bola rebélia voči Francovi, alebo karneval, ktorý sa vymkol z rúk. Podľa najobľúbenejšej verzie príbehu chceli miestni ľudia počas festivalu Los Gigantes v roku 1945 zinscenovať výtržnosti, aby upútali pozornosť. Zhromaždili sa okolo vozíka so zeleninou a začali vrhať zrelé paradajky. Postupne sa zapojili aj naivní diváci, až napokon scéna vyústila do mohutnej šarvátky s poletujúcimi plodmi. Podnecovatelia museli predajcov rajčín odškodniť, ale to nezabránilo opakovaným rajčinovým bitkám - a ani zrodu novej tradície. V päťdesiatych rokoch úrady v obavách z eskalácie nepokojov najprv udelili, potom zrušili a napokon znovu obnovili sériu trestov. Miestni ľudia, ktorí porušili zákon, boli v roku 1951 zatváraní až dovtedy, kým verejnosť nezačala volať po ich prepustení. Najslávnejším protestom voči rajčinovým trestom sa stala trúfalá udalosť z roku 1957, keď protestujúci usporiadali posmešný kompletný pohreb paradajky aj s rakvou a trúchliacim sprievodom. Po roku 1957 sa miestna vláda rozhodla vyrovnať s osudom, stanovila niekoľko nariadení a bláznivú tradíciu prijala za svoju. Hoci v centre pozornosti stoja rajčiny, týždeň zábavy smeruje k záverečnému vyvrcholeniu. Je ním oslava Panny Márie a sv. Ľudovíta Bertranda, svätých patrónov Buñolu, sprevádzaná pouličnými sprievodmi, hudbou a ohňostrojmi v štýle španielskej veselice. Aby ste sa pred blížiacim sa bojom dostatočne posilnili, v predvečer bitky sa v demonštrácii kultového jedla Valencie podáva impozantná paela, pozostávajúca z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja. Dnes už má tento nespútaný festival niečo ako vlastný poriadok. Organizátori to dokonca dotiahli až k špeciálnym odrodám nechutných paradajok, ktoré boli vyšľachtené výhradne pre túto každoročnú udalosť. Slávnosť vypukne vždy okolo desiatej hodiny ráno, keď účastníci pretekajú, kto prvý uchmatne kus šunky upevnenej na vrchole namastenej žrde. Diváci striekajú na súťažiacich vodu z hadíc a popri tom spievajú a tancujú v uliciach. Keď kostolné zvony odbijú polnoc, do mesta vojdú nákladné autá kopcom naložené rajčinami, zatiaľ čo skandované "To-ma-te, to-ma-te!" dosahuje vrchol. A potom sa výstrelom z vodného dela začína hlavná udalosť. Výstrel je povelom na zahájenie pučenia a hádzania paradajok v totálnom útoku proti spoluúčastníkom. Metači rajčín na dlhé vzdialenosti, vrahovia predurčení na boj z blízka, hádzači lobov na strednú vzdialenosť. Nech už zvolíte akúkoľvek techniku, kým sa to všetko skončí, vyzeráte (a cítite sa) úplne inak. Asi o hodinu neskôr dovolia bombardérom presiaknutým paradajkami hrať sa v mori kašovitej pouličnej omáčky, v ktorej už sotva nájdete niečo, čo by pripomínalo paradajku. Koniec bojov signalizuje druhý výstrel z kanóna. |